SPÁLENÁ VEČERA

Čo všetko sa spálilo spolu s večerou? Hra Spálená večera je viacvrstvová a ponúka množstvo tém, ktoré môžu inscenátori vo svojej koncepcii zdôrazniť. V našom prevedení sme sa snažili otvoriť aspoň niektoré z týchto vrstiev. Každá inscenácia tejto hry prináša nové možnosti a podnety na diskusiu, otvára nové horizonty, ktoré sa formujú v závislosti od aktuálnej spoločensko-politickej situácie. Dielo rezonuje s viacerými zásadnými otázkami – politiky, násilia, hladu, úpadku kultúry a zdravotníctva, viny, ale aj s otázkou identity národa a jednotlivca. Tieto témy sú stále aktuálne, aj 30 rokov po tom, čo bola hra napísaná a prvýkrát inscenovaná. V našej interpretácii sa sústredíme na rodinné vzťahy, absurditu každodenného života jednej srbskej rodiny a tragikomické situácie, ktoré zrkadlia chaos v spoločnosti, v ktorej žijú postavy, ale možno aj my sami. 

O INSCENÁCII

Je normálne mlátiť sa, kričať po sebe, nadávať si, alebo sa len pretvarovať, že všetko je v poriadku, zatiaľ čo svet okolo nás blázni? A vôbec, existuje ešte niekto, kto by bol skutočne „normálny“? Alebo sme všetci uväznení v jednom veľkom bludnom kruhu, bez pravidiel, hodnôt a zdravého rozumu? Naša inscenácia nemá za úmysel ponúkať jednoznačné odpovede, ale klásť otázky. Otázky, ktoré sú dnes rovnako aktuálne ako pred tridsiatimi rokmi, keď autor napísal túto hru. Chaos, ktorému sme svedkami na javisku, nie je len chaosom jednej rodiny. Je odrazom sveta, v ktorom žijeme – v ktorom sa rozpadli hodnoty, inštitúcie zlyhávajú a násilie sa stáva každodennou realitou.  Tam, kde je tragédia, však často vykvitne humor – čierny, drsný, no zároveň oslobodzujúci. Naša inscenácia preto balansuje na hrane smiechu a plaču, aby zdôraznila, aké absurdné je udržať fasádu normálneho života, keď okolo všetko horí. Scénografia sa v našej interpretácii stáva zrkadlom vnútra postáv – odráža chaos, ktorý postupne pohlcuje ich vzťahy a životy. Biely koberec v tvare kruhu náznakom je začarovaného cyklu, ktorý sa neustále opakuje. Ako začalo, tak aj skončí – no čo zanecháme tým, ktorí prídu po nás? Táto inscenácia je pozvánkou na spoločnú cestu. Cestu plnú otázok, sebareflexie a odvahy nazrieť za masku každodennej „normálnosti“. Ak je však odpoveďou len mlčanie, smiech cez slzy a výkrik dieťaťa „Kto som?“, musíme sa zamyslieť: Kam sme sa to vlastne dostali? A čo ešte dokážeme zmeniť? Čo sme mohli podniknúť, aby večera nezhorela? A na konci si uvedomíme, že smrad síce vyvetráme, ale otázky zostanú. A možno dokážeme nájsť odpovede ak sa budeme viesť slovami Dušana Kovečevića, ktorý hovorí “Akýkoľvek zlý rozhovor je lepší ako dobrá vojna”.